Farebný svet – Coloriskeri luma 2026

Na svet som sa narodila ako dievča vo veľmi šťastnej rodine. Mala som asi osem rokov, keď sa nám narodil chlapec s modrými očami ako nebo. Tvár mal bledú ako snežienka. Naša rodina bola skvelá. Mama bola šťastná, až sa jej slzy ronili od šťastia. Tato bol rád, že nás má. Ja som bola šťastím bez seba, že som mala príležitosť byť s nimi. Trávili sme spolu veľa času.

Prešlo niekoľko rokov. Medzi mamou a tatom vznikli hádky kvôli nedôvere. Boli to časté a neutíchajúce búrky. Boli ako dva chladné ostrovy.  Tatovi  zomrela mama, keď mala päťdesiatpäť rokov. Mama ju nemala veľmi v láske a chodila mamu strašiť. Z toho dôvodu, sa mama odsťahovala. Odišla k svojej mame. Tato chcel ísť s ňou, no ona chcela ísť sama. Ja som nemala na výber. Musela som ísť s ňou a v tej chvíli sa všetko zmenilo. Už to nebola harmonická rodina ako predtým. Pre mamu to bolo príliš ťažké. Vzdala sa svojho syna, môjho maličkého brata. Zostala som s ňou iba ja. Tato chodil po druhých ženách. Chcel zabudnúť na mamu a na všetko zlé. Našiel si priateľku a ja som preplakala niekoľko nocí. Narodilo sa mu druhú dieťa, dcéra Mia. Jedno obdobie som išla bývať k tatovi do malebnej dedinky Trenčianske Bohuslavice. Nebolo to tam až také zlé, no chýbala mi mama. Tatova priateľka mi robila napriek a nemala ma rada. Vedela, že sa bojím tmy. Stále mi vypínala svetlo a niekoľko dní som kvôli strachu nejedávala. Keď sa mi to tam prestávalo páčiť, poprosila som mamu, aby ma zobrala späť. Mama si ma zobrala, ale nebola vo veľmi dobrom stave. Tak sa moja babka odhodlala a zobrala si ma k sebe. Mama sa flákala a o tatovi som tiež nič nevedela. Babka sa o mňa usilovne starala, čo jej sily stačili. Neustále však do toho moja mama zasahovala. Prišla o bývanie, robila si čo chcela. Robila babke problémy. Babka sa nevzdávala, neustále bojovala ako levica. S babkou sa mi bývalo dobre, bolo to bezpečné a pokojné miesto. Tiež to však netrvalo dlho a časom sa to skončilo. Moja krstná, ktorá s nami bývala, dostala schizofréniu. Po najkrajšom období v mojom živote tak prišla nočná mora. Zavrela som sa do emócií a snívala. Sny boli mojim útekom od reality. Realita bolela a dusila som ju v sebe. Začal mi chýbať tato. Mala som na neho ale aj nervy. Hnevalo ma, prečo mal dcéru s novou priateľkou. Rovnako som sa hnevala aj na mamu. Začala som mať pochybnosti, že chyba som bola ja. Že všetko sa to dialo kvôli mne.

Roky ubiehali ako voda. Mala som dvanásť rokov, keď som sa dozvedela o mame. Zistila som kde a čo robí. Nebolo to ľahké. Zároveň to bolo poučenie, akým smerom sa nemám v živote uberať. Babke to bolo tiež veľmi ľúto. Začala konať, viac sa zaujímať čo sa v maminom živote robí. Žiaľ, moja mama nebola v prítomnosti. Bola stratenou dušou v zajatí ilúzií. Opäť som sa začala uzatvárať do seba, svet naokolo zrazu začal stráca zvuk.  V tejto tme a tichu som sa dozvedela ďalšiu zdrvujúcu správu. Matke sa narodil syn Matúš. Začala som mať divné pocity a myšlienky. Bolo to príliš vyčerpávajúce. Babka bola mojou oporou, bútľavou vŕbou a bezpečným prístavom. Vždy, keď sa nado mnou sťahovali mračná neistoty, našla som v nej útočisko. Dodávala mi odvahu. Neskôr sa opäť začal zaujímať môj tato. Bola som rada, no neskôr som pochopila krutú a chladnú pravdu.

Vtedy som tak strašne chcela všetko vedieť, no teraz nechcem nič. Nie preto, že by som nechcela. Preto, že by som sa vrátila do minulosti. Svet bol taký krásny, no teraz už nie. Pravda je ako ostrý meč. Bolí, reže do živého. No zároveň čistí priestor pre nový začiatok.

                                                                                    Lea, 14 rokov