V rómskych rodinách sa tešili z narodenia synov, väčší počet mužských potomkov znamenal väčšiu úctu a dôležitosť rodiny. Zároveň išlo aj o posilnenie fyzickej sily rodiny. Muži v dospelosti, vzhľadom k tomu, že za svoje služby a výrobky dostávali finančnú odmenu prinášali do rodiny peniaze. Zároveň prinášali nevestu – “pracovnú silu” a jej veno.
Najstarší syn mal mimoriadne postavenie. Ako najstarší bol považovaný za silnejšieho, rozumnejšieho a skúsenejšieho ako mladší súrodenci. Postavenie najstaršieho syna mohol prebrať niektorý z mladších bratov v prípade choroby, psychickej lability, ak bol v rodine neprítomný za predpokladu, že medzi nimi nebol veľký vekový rozdiel.
Úlohou najstaršieho brata bolo pomáhať rodičom pri výchove súrodencov. Od detstva súrodencov ochraňoval, organizoval, usmerňoval, trestal a zastupoval rodičov, ak boli neprítomní. Zároveň niesol zodpovednosť za počestnosť sestier.
Vo veku 15 – 16 rokov ho prvý krát otec vyzval aby zasadol k spoločnému stolu. Od tej chvíle sa jeho pozícia v rodine posilnila. Radil pri výbere manželov pre sestry, ak mal príjem, podporoval svojich mladších súrodencov.
Vzťah staršieho brata sa niekedy zachoval aj po tom, čo sa sestra vydala a mala deti.
Po smrti otca sa stal hlavou rodiny a teda získal najväčšiu autoritu, ktorej sa v niektorých otázkach mohla podriaďovať aj matka.
Literatúra/ zdroje:
Šebková H. Úloha najstaršieho syna v rómskej rodine. In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny pedagogický ústav, 2007, s. 34-3
